Franz Schuber - životopis, piesne Der Wonderer, Der Doppelgänger

Narodil sa 31. januára 1797 na predmestí Viedne v Lichtentale, ako dvanáste dieťa učiteľa Franza Theodora a jeho ženy Elisabeth Wietzovej. Prežil krátky a ťažký život, v jednej z jeho najslávnejších piesni Der Wanderer píše, šťastie nie je tam, kde som ja. Franz Schubert bol nesmelý, a veľmi skromný človek.  Bol známy pracovitosťou, ráno a predpoludním každý deň bez výnimky komponoval a študoval diela starých majstrov, večer sa ale oddával muzicírovaniu, divadlu a bujarému životu v okruhu priateľov. V dvadsiatke tento život dostal charakter Schubertiad, stretnutí, na ktorých jeho hudba, piesne a tance, predstavovala pre skupinu intelektuálne a umelecky aktívnych mladých ľudí základ ich programu a symbol duchovnej úrovne. Celý život bol fascinovaný poéziou, ktorá ho inšpirovala v mnohých jeho dielach, okrem toho občas písal aj sám.

 Svoje prvé hudobné znalosti získal u otca, ktorý ho učil hre na husliach, u svojho brata ktorý ho učil na klavíri a u miestneho organistu Michaela Holzera, ten ho učil spev, hru na organe a pravidlá generalbasu. V roku 1808 zložil konkurzovú skúšku a stal sa členom dvorného chlapčenského zboru, ako člena tohto chorú ho prijali na Akademisches Gymnázium. Zbor tam viedol Antonio Salieri a hudobné vzdelanie zabezpečoval Václav Ružička. Toto obdobie bolo preňho náročné, pretože tam bola prísna výchova a aj jedla sa mu dostávalo málo. Svojmu bratovi poslal z tohto obdobia list:

Rád by som ti rovno vyklopil čo mi leží na srdci, a tak idem hneď k cieľu a nebudem ťa dlho zdržovať ľúbeznými okľukami. Už dávno som uvažoval o svojom postavení a zistil, že je síce v celku dobré, ale dalo by sa tu a tam predsa len zlepšiť. Vieš z vlastných skúseností, že človek by hocikedy rád zjedol žemľu a pár jabĺk, tým viac keď môže očakávať po obede za osem a pol hodiny chudobnú večeru. Toto prianie, ktoré sa mi často vtiera, sa stáva stále naliehavejšie a ja musím v tejto veci už konečne niečo podniknúť. Pár grošov, čo dostávam od pána otca, je u čerta hneď v prvých dňoch a čo mám robiť ostatný čas? Nikto, kto verí v nebo nebude zahanbený. V to tiež ja dúfam. Čo by sa ti stalo, keby si mi poslal mesačne par grajciarov? Ani to neucítiš a ja, sa budem považovať vo svojej cele za šťastného a budem môcť byť spokojný. Ako som povedal opieram sa o slová apoštola Matúša, ktorý hovorí: Kto má dva kabáty, nech dá jeden chudobnému atd. Zatiaľ si prajem aby si počul môj hlas, ktorý ťa neustále volá, a nezabudol si na Teba milujúceho, chudobného, dúfajúceho a ešte raz chudobného brata Franza.

V roku 1811 začína komponovať, medzi prvé piesne patria Hagars Klage a Leichenfasie. V roku 1812 mu zomiera matka a o rok neskôr sa otec druhý krát žení. Keď začal mutovať a taktiež sa mu zhoršil prospech vylúčili ho z Academie, aby nemusel narukovať na vojnu, začal študovať v roku 1813 v učiteľskom seminári. Otec sa zmieril s tým, že je im učiteľstvo v rodine osudom, a tak keď dokončil štúdia stal sa pomocníkom v škole svojho otca. V tomto období napísal sériu piesni na slová F. Matthesona. V roku 1814 komponuje svoju prvú omšu F dur, premiéru mala 16.10 dirigoval ju v parafialnom kostole, sopránový part spievala Teresa Grob, prvá Schubertová láska. O tri dni neskôr vznikla Gretchen am Spinnrade- Grétka pri kolovrátku. Jeho láska bola, ale nenaplnená pretože sa vydala za nápadníka  z lepšími vyhliadkami do budúcnosti. Schubert sa aj preto cítil v škole svojho otca viac a viac stiesnení, nemal dobrý zárobok, a tým pádom ani vyhliadky na dobrú ženbu, okrem iného nemal čas na komponovanie, a učenie matematiky a iných predmetov ho nezaujímalo.

Rok 1815 sa stal pre neho rokom piesni, za deň napísal aj 8-9 piesni. Goethe, a nenaplnená láska v ňom rozozvučali lyrickú strunu. Medzi 145 piesňami bolo až 30 na Goethové slová, okrem iného v tomto roku vzniká aj Kráľ duchov. V nasledujúcom roku komponuje ďalších 100 piesni o.i. na slová Matthesona, Holtyho, Klopstocka, Schillera, a znova Goetheho. Snažil sa získať miesto učiteľa hudby v Ľubľane, no Salieri, ktorý písal odporúčanie aj iným svojím žiakom, napísal každému rovnaké a vôbec nevyzdvihol jeho kvality, a tak miesto nezískal.

V roku 1816 opúšťa rodinný dom, najprv prechodne býva u rodiny básnika Franza von Schobera, jedného z najlepších priateľov. Tento kruh sa stále viac rozrastá: A. Huttenbrebber, L. Sonnleithner, A. von Spaun, vydávajú idealistický orientovaný časopis, Príspevky k vzdelávaniu mladistvých. Zjavujú sa nový inšpirátori jeho piesni ako J. Mayhorfer(Abschied- Rozlúčka), M Claudius (Der Tod und das Mädchcen- Dievča a smrť), F. Schober( An die Musik – Na hudbu), G.Ph. Schmidt (Der Wanderer- Pútnik) a naďalej aj Goethe.

V lete a na jeseň r. 1818 prežíval šťastné dni na zámku kniežaťa Johanna Karla Esterhazyho v Železovciach na Slovensku. Je tu učiteľom grófiek Márie a Karolíny, do ktorej je zamilovaný. Neskôr sa mu, ale začne po Viedni cnieť. Schobertovi v tomto čase píše list:

V Železovciach musím byť všetkým: compositeur, redacteur, auditeuer a čo ja viem všetko. Pre umenie tu nemá zmysel nikto, jedine- keď už, ak sa nemýlim- grófka. Som tu sám so svojou láskou a musím ju skrývať do svojej hrudi, do klavíru. Hoci ma to často ubíja, na druhej strane tým viac pozdvihuje. Preto sa nebojte, že tu zostanem dlhšie, ako bude vyžadovať najkrajnejšia nutnosť. Zatiaľ tu vzniklo viac piesni, ktoré sa mi podarili ako dúfam.

Kruh priateľov sa rozrastá o maliara M. von Schwinda a L. Kuppelwiesera a o dramatika A. Otenwalta. Prichádzajú nepočetné a skromné úspechy a to v roku 1819-prvá z umeleckých ciest po Rakúsku, spoločne s barytónom Michaelom Voglom.  V roku 1820 v dvornej opere predvedie spevohry Dvojičky a v Theatre an der Wien melodrámy Čarovná harfa.V tlači sa objavujú aj prvé v superlatívoch písane recenzie piesni. V roku 1821 začínajú prvé Schubertiady, medzi publikom sú priatelia a štyri sestry Frohlichové. V roku 1822 pokračujú Schubertiady na zámku Atzenbrugg. No aj napriek tomu v piesňach na námet poviedky Môj sen Schubert vyjadruje svoj aktuálny stav duše, ktorý nie je najpozitívnejší „Keď som chcel ospievať lásku, menila sa mi na utrpenie. Keď som spieval o utrpení, menilo sa na lásku.“

V roku 1822 na jeseň sa nakazil syfilisom na nejaký čas sa vrátil do rodného domu na predmestí Viedne v Rossau. Z tohto obdobia píše Schubert list priateľovi:

Milý Kupelwiester!

Už dlho ma to núti, aby som ti napísal, ale nevedel som nikdy ako na to. Až teraz sa mi naskytla príležitosť, poslal som ti list po Schwindovi a tak môžem konečne zasa niekomu otvoriť svoje srdce. Ty si tak dobrý a poctivý. Ty mi určite prepáčiš hocičo, čo mi iný budú veľmi zazlievať. Skrátka: cítim sa ako najnešťastnejší, najbiednejší človek na svete. Predstav si niekoho, kto už nikdy nebude poriadne zdravý, kto zo zúfalstva nad tým skôr všetko skazí ako napraví, predstav si niekoho, koho najsvetlejšie nádeje sa rozpadli v nič, komu šťastie, láska a priateľstvo nemôže ponúknuť nič iného len najvyššiu bolesť, komu hrozí aj to, že mu nadšenie pre krásno, prinajmenšom prebudenie k nemu zmizne, a povedz, nie je to biedny, nešťastný človek? Niekde môj je pokoj, v mojej duši ťažoba, pokoj nikdy, ach nikdy nenájdem už, môžem si denne spievať, pretože každú noc, keď idem spať, dúfam, že sa už neprebudím a každé ráno mi oznamuje len včerajší žiaľ. Tak trávim svoje dni bez radosti a priateľov, občas ma navštívi Schwind a prinesie so sebou kúsok tých sladkých minulých dní.“

Neskôr sa, ale jeho stav zlepšil, nasledovali početné zmeny miesta pobytu, prerušované vandrovaním s priateľmi po Rakúsku. Medzi novými piesňami je preslávená Nočná pieseň pútnika (Wanderers Nachtlieb) na Goetheho, Pilgerweise. Vo vlastnom verši Moja modlitba, sa zveruje: „Mučenícka cesta môjho života sa približuje večnému zatrateniu“. V roku 1823 trávi určitý čas v mestskej nemocnici, komponuje hudbu k hre Rosamunda, predvádzanej bez úspechu, cyklus piesni inšpirovaných poéziou W.Mullera Krásna mlynárka, pracuje nad 7 symfóniou h mol. V roku 1824 nastupuje jarné zlepšenie zdravia a leto strávené opäť na zámku v Železovciach, znova v úlohe učiteľa grófiek. Vo Viedni sa po dlhšej prestávke zjavujú nové Schubertiady. Medzi novými priateľmi je Eduard von Bauernfeld, autor komédii. Denník, ktorý si viedol sa stal kronikou skupiny priateľov Schuberta. V roku 1725 podniká závažnú cestu v spoločnosti M. Volga po hornom Rakúsku. V roku 1726 komponuje štyri nové spevy z Wilhelma Meistera  a začína pracovať na 8 symfónii. V tomto roku sa ubytuje sám pri ulici Bastein, ale čoskoro mení byt ešte niekoľko krát. Na jednej zo Schubertiád Vogl odspieval so Schubertom pri klavíri až 30 piesni. V roku 1827 začína komponovať prvú časť cyklu piesni na slová Mullera Zimná cesta. Druhá časť vzniká až na jeseň. Začiatkom nasledujúceho roka sa koná posledná Schubertiada u J. Spauna, ktorá sa zachovala v spomienkach M. Schwinda. Na jar sa uskutočnil vo viedenskom Musikvereine veľký autorský koncert, na programe boli piesne a komorná hudba. V lete vzniklo niekoľko náboženských skladieb a dve skupiny posledných piesni na slová L. Rellstaba a Heineho vydaných posmrtne ako Labutia pieseň. V prvých dňoch novembra sa ešte hlási na hodiny kontrapunktu u Simona Sechtera, avšak bol schopný prísť len na jednu hodinu neskôr sa jeho stav rapídne zhoršuje. V liste Schobertovi zjavne 12. Novembra píše:

„Milý Schobert! Som chorý. Už 11 dní som nič nejedol a nepil, potácam sa ako mátoha od stoličky k posteli. Ošetruje ma doktor  Rinna. Keď niečo zjem, hneď to vyvrátim. Buď teda tak dobrý a pomôž mi v tejto zúfalej situácii nejakou lektýrou. Čítal som už Cooperovho Poesledného Mohykána, Špiona a Osadníkov. Ak máš od neho ešte niečo, prosím nechaj to u pani Bognerovej v kaviarni. Môj brat, svedomitosť sama, mi to čo najsvedomitejšie prinesie. Tvoj priateľ Schubert“.  Sú mienky, že zrejme ochorel na týfus. Zomrel 19 novembra 1828 o tretej hodine popoludní.

Schubert bol vynikajúci skladateľ, napísal okrem iného okolo 600. A ja vám chcem predstaviť aspoň dve.

Pieseň Der Doppelgänger–Dvojník v roku 1828 bola napísaná na báseň H. Heineho, zaujala ho podivuhodná spomienková scenéria, ktorá vyvoláva milostnú prehru, jedna zo základných tém Schuberta.

Je tichá noc, ulice odpočívajú a básnik prichádza pred dom, kde bývala jeho milá. Už dávno opustila mesto, ale dom stojí na tom istom mieste. A hľa akýsi muž tu pozerá strnulo do výšky a lomí rukami v návale bolesti! „Obchádza ma hrôza“ hovorí Heine „pretože keď sa pozriem do jeho tváre vo svite mesiaca, vidím seba.“ Je to jeho dvojník, ktorý mu predvádza jeho niekdajší žiaľ, je to náhla pripomienka minulosti na mieste, kde sa to pred časom odohralo, je to zabudnutý zážitok, ktorý v nás bol skrytý a nečakane nás prepadol. Pocit je vo vnútri a nedá sa zahladiť, vyplynie náhle na povrch vedomia a prihlási sa náhlym týraním.

V Heinovej básni je príbeh pôsobivo zasadení do mlčanlivého mesta za mesačnej noci. Odtiaľ Schubertov piannissimový začiatok na dlhých akordoch „Tichá je noc“ navodí tajomnú náladu, ktorá sa nepohne po ôsmich taktoch. Až keď básnik oznámi, že v tomto dome bývala ona, začne sa hlas pod tlakom vnútorného dojatia rytmicky vzrušovať a klavír po dokončenej fráze vzdychne. Tok rozprávania je ešte stále pokojný. Až na mieste, kde muž lomí rukami, začne veľká gradácia dynamiky a výrazu, ktorá narastie do fff a opadne do piana  za súčasného stúpania vokálnej linky v rozpätí oktávy pri slove Schmerzensgewalt. To je najmocnejší citový náraz, aj napriek tomu, že sa v piesni vráti  niekoľko ďalších vĺn afektu. Podivuhodné na Dvojníkovi je to, že Schubert tu vybudoval mocnú vokálnu architektúru na obyčajných držaných akordoch klavíra, vzdal sa nástrojového aparátu vedome a nezačlenil virtuozitu do  stavebnej látky. Bola by rušila, tu potreboval pokoj sprievodu a maximálne prednesové vypätie hlasu, krajnú výrazovú vnútornosť spevu. Tým docielil sugestívny prejav, ktorý má v sebe strašnú silu bolesti, no ani na chvíľu nestráca vnútornú hodnotu. Schubert sa tu pripomenul celou bytosťou. Je to čisté, prosté a hlboké umenie. Je to obnažené ľudské srdce.

Der Wandere–Pútnik

Báseň od Georga Philippa Schmidta zhudobnil ju v roku 1816. Jej obsah zapálil vtedy celú generáciu, pretože vyjadril pocit cudzoty medzi ľuďmi, ako ju zdieľala veľká časť vtedajšej spoločnosti. „Prichádzam sem z hôr, hovorí básnik“. Putujem ticho, som málo veselý a stále s povzdychom sa pýtam: kde? Tuto ma slnko nehreje, kvety tu vednú, život starne a čo sa tu hovorí, je prázdny zvuk, som všade cudzincom! Kde si, kde si moja milovaná zem, ktorú hľadám, ktorú tuším a nikdy som nepoznal? Zem tak žiaduca, kde kvitnú pre mňa ruže, kde chodia moji priatelia, kde vstávajú k životu moji mŕtvi, zem, kde sa hovorí mojou rečou, kde si, o zem? Putujem ticho, som málo veselý a vždy sa s povzdychom pýtam: kde?  A tu mi znie ako šepot duchov: Tam kde nie si ty, tam je šťastie!

Schubert člení pieseň, zo súhlasom s textom na niekoľko častí.  V úvode je tempo predpísane, veľmi pomaly, stretávame sa tu s typickými triolami. Majú v pianissimu pochmúrny a nepokojný ráz a pod nimi sa buduje harmonické napätie, ktoré sa uvoľní až pred nástupom hlasu. Je to nálada začiatku, melancholický pútnik prichádza. Po úvode nasleduje diel, ktorý nadväzuje na pútnikovo slovo kde, tioli zmiznú a miesto nich nastúpi pokojnejší rozprávajúci rytmus. Je to opis prostredia chladného slnka, zvädnutých kvetín, starnúceho života. Tretia časť ožíva na bodkovanom rytme a vyjadruje túžbu po vysnívanej zemi? Kde sa dostaneme do 6/8 rytmu, tempo sa stále viac zrýchľuje. Dôležité slovo tak žiaduci-hoffnungsgrun, uvedie do vzruchu i mŕtvych, ktorý povstávajú k životu. Nadšenie sa zlomí nad vzdychom „o Land, wo bist du?“ a na triolach sa vracia nálada začiatku. Záver ôsmich taktov zostupuje v unisone k poznaniu márnosti všetkých túžob a ortieľ vyznieva slávnostne a tvrdo. Pieseň bola autorovi blízka, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že z nej v roku 1822 vytvoril klavírnu fantáziu C dur.