Narodil sa 31. januára 1797 na
predmestí Viedne v Lichtentale, ako dvanáste dieťa učiteľa Franza Theodora
a jeho ženy Elisabeth Wietzovej. Prežil krátky a ťažký život,
v jednej z jeho najslávnejších piesni Der Wanderer píše, šťastie nie
je tam, kde som ja. Franz Schubert bol nesmelý, a veľmi skromný človek. Bol známy pracovitosťou, ráno a predpoludním každý
deň bez výnimky komponoval a študoval diela starých majstrov, večer sa ale
oddával muzicírovaniu, divadlu a bujarému životu v okruhu priateľov.
V dvadsiatke tento život dostal charakter Schubertiad, stretnutí, na
ktorých jeho hudba, piesne a tance, predstavovala pre skupinu
intelektuálne a umelecky aktívnych mladých ľudí základ ich programu
a symbol duchovnej úrovne. Celý život bol fascinovaný poéziou, ktorá ho
inšpirovala v mnohých jeho dielach, okrem toho občas písal aj sám.
Svoje prvé hudobné
znalosti získal u otca, ktorý ho učil hre na husliach, u svojho brata
ktorý ho učil na klavíri a u miestneho organistu Michaela Holzera, ten ho
učil spev, hru na organe a pravidlá generalbasu. V roku 1808 zložil konkurzovú
skúšku a stal sa členom dvorného chlapčenského zboru, ako člena tohto chorú
ho prijali na Akademisches Gymnázium. Zbor tam viedol Antonio Salieri
a hudobné vzdelanie zabezpečoval Václav Ružička. Toto obdobie bolo preňho
náročné, pretože tam bola prísna výchova a aj jedla sa mu dostávalo málo.
Svojmu bratovi poslal z tohto obdobia list:
Rád by som ti rovno vyklopil čo mi
leží na srdci, a tak idem hneď k cieľu a nebudem ťa dlho
zdržovať ľúbeznými okľukami. Už dávno som uvažoval o svojom postavení
a zistil, že je síce v celku dobré, ale dalo by sa tu a tam
predsa len zlepšiť. Vieš z vlastných skúseností, že človek by hocikedy rád
zjedol žemľu a pár jabĺk, tým viac keď môže očakávať po obede za osem
a pol hodiny chudobnú večeru. Toto prianie, ktoré sa mi často vtiera, sa
stáva stále naliehavejšie a ja musím v tejto veci už konečne niečo
podniknúť. Pár grošov, čo dostávam od pána otca, je u čerta hneď
v prvých dňoch a čo mám robiť ostatný čas? Nikto, kto verí
v nebo nebude zahanbený. V to tiež ja dúfam. Čo by sa ti stalo, keby
si mi poslal mesačne par grajciarov? Ani to neucítiš a ja, sa budem
považovať vo svojej cele za šťastného a budem môcť byť spokojný. Ako som
povedal opieram sa o slová apoštola Matúša, ktorý hovorí: Kto má dva
kabáty, nech dá jeden chudobnému atd. Zatiaľ si prajem aby si počul môj hlas,
ktorý ťa neustále volá, a nezabudol si na Teba milujúceho, chudobného, dúfajúceho
a ešte raz chudobného brata Franza.